sanna

            Lopata sa vryla do zeme a nabrala kus hliny. Každý  vnik do pôdy mi ju silno pripomínal. Bolel ma. Stál som tam ovládaný bolesťou neschopný robiť čokoľvek. Musel som sa pozerať, ako do tej odpornej jamy vkladajú moju Lauru. Keď som videl, ako tam leží pokojne, sčasti som bol aj rád, že to už má za sebou... ale som egoista a radšej by som bol, keby tu teraz stála pri mne a držala ma za ruku. Na túto srašnú scénu by sme pozerali spolu...

            ...začal sa obrad, nič som nevnímal...

            ...spomínal som na to, ako sme sa prvý raz stretli. Bolo to v bare. Pracovala za pultom, nikdy neroznášala drinky ku stolom. Mala svoju úroveň. Keď som ju uvidel, mala sklonenú hlavu a akosi telepaticky vedela čo chcem. Predo mňa položila vodku- „na ukľudnenie“. Viac so mnou v ten večer neprehovorila.

            „Matti, choď  tam a povedz niečo.“ Trocha som sa prebral. Asi tisíc očí hľadelo na mňa a čakalo, čo poviem. Ja som stál nad tou odpornou tmavou dierou a pozeral do nej. Všetko čo som bol schopný povedať bolo, že nám bude chýbať... že jej odchodom vznikla diera, ktorá už nebude nikdy zašitá...

            Vrátil som sa na pôvodné miesto a nasadil som si tmavé okuliare, aby nebolo vidno moje červené oči.

            Myšlienky mi opäť zablúdili do podniku. Nasledujúce týždne som tam chodil takmer pravidelne...vždy tam bola ona- usmievavá, energická. Keď ma zbadala vo dverách, tak s veľkou radosťou mi už nalievala pohárik vodky. Tak som sa s ňou spoznal a dal dokopy.

            Striaslo ma od zimy a všimol som si, že som sám. Pomalými krokmi som kráčal k autu a nasadol doň. Všetko čo som robil a myslel si mi pripadalo  ako v lacnom americkom filme, ktorého koniec už poznám po piatich minútach.

            Vystúpil som z auta a po schodoch vyšiel na piate poshcodie. Odomkol som byt. Postupne som sa vyzliekol a ľahol si na gauč v obývačke. Moje oči hľadeli na nechutne biely strop. Videli na ňom ako Laura leží v mláke krvi. Už asi po miliónty krát mi môj mozog prehral jej vraždu. A zase sa dostávam do mojich zvláštnych stavov. Opäť si nerozumiem. Neviem kto som, čo som, kde som a hlavne prečo. Prečo sa to stalo? Prečo ona a nie ja? Prečo ten jeden malý náboj zasiahol ju? Prečo mi padla do náručia? Prečo som musel cítiť ako pomaly prestáva prúdiť krv v jej žilách? Prečo na to mylsím? Prečo...?

            Nikdy nebudem vedieť odpovede. Budem musieť žiť svoj život, ktorý už pre mňa stratil význam. Budem musieť robiť toľko vecí sám...

            V podvedomí som si začal pospevovať... Celkom fajn pocit. Aspoň ma už nebolia oči

            Sakra, je osem. Zaspal som. Je ďalší nový deň a ja sa musím tváriť, že všetko zvládnem. Som zvedavý dokedy budem schopný takejto pretvárky. Ak chcem pôsobiť aspoň trochu ľudsky, už sa musím obliekať, umývať  a podoné veci. Po ceste si kúpim noviny, aby ma naplnili všetkými negatívami, ktoré sa udiali za posledných 24 hodín.

            S novinami kráčam k autu. Otváram dvere a štartujem...pomaly zaradzujem jednotku a pridávam plyn... dvojka... plyn... plyn... trojka... plyn... štvorka... plyn... plyn... plyn... plyn...

            Čo je? Prečo idem rovno? Chcem  dať dolu nohu z pedála a nejde to! Prečo sa vidím ako leží moja hlava na volante? Prečo je auto celé roztrieskané? Kto mi to vysvetlí? Už mičomu nerozumiem... Nič necítim...

            Po pár dňoch som videl ako sa lopata vryla do zeme a nabrala kus hliny...