sanna

Presne o 14.30 pred šiestimi mesiacmi sa mi prvýkrát zrútil svet jediným telefonátom.Vraj, konečne sa mu to podarilo.Môj manžel sa dostal do výberu na misiu do Iraku. Ich úlohou bolo celý polrok rozvážať vodu do oblastí, kde jej nebolo. Úplne jednoduchá úloha, na prvý pohľad až smiešne ľahká...ale všetko je inak.Všetko.   

Viete, oni sú úplne iní ako my.Vážia si oveľa viac veci, ktoré my považujeme za samozrejmosť, napr. spomínaná voda.

Keď prišli s cisternou do dediny...mali ste vidieť tú radosť. Myslím, že nijaké peniaze ani poklady sveta by vám nevynahradili tú vďaku dedinčanov čitateľnú v ich očiach. Keď ste tak na nich pozerali tak Vám bolo jedno, či ste Iračan, Američan, Fín alebo Slovák.V tej chvíli ste boli všetci obyvatelia jedného sveta. Sveta bez vlády, vojen, sveta, kde sa každý usmieval, každý bol šťastný. Tento svet vládol dovtedy, kým z prívodnej hadice vytekala bezfarebná tekutina neurčitej chuti a bez zápachu. Akonáhle prestala tiecť, otočili sa a Vy ste sa ocitli naspäť v krutej realite.

Aj dnes sa v takejto situácii opäť nachádzal. Práve nasadol do cisterny, aby sa vrátil na základňu, keď si všimol, že sa dvaja obyvatelia dediny bijú o vodu. Vedel, že ešte má pár kvapiek, ktoré by mohli pomôcť, a tak sa vydal smerom k tým dvom.

Keď tam dorazil, v momente sa od seba vzdialili. Keďže tamojší nevedeli po anglicky ( a on vedel iba po amglicky ) mysleli si, že ich ide zatknúť. Odrazu jeden z nich odkiaľsi vytiahol starý revolver.

Stlačil spúšť.

Videl, ako náboj postupne vychádza z hlavne, ako rozrýva vzduch a snaží sa čo najskôr trafiť svoj cieľ.

Chcel sa uhnúť, no akoby v tom okamihu na neho začal pôsobiť gravitačný zákon ešte silnejšie. Nevládal sa pohnúť. Nemohol urobiť vôbec nič. Mohol iba stáť a pozerať sa ako mu guľka začne postupne prevŕtavať telo...

...a potom spadol.

Nasledovalo ticho. Dlhé nekonečné ticho.

V tej chvíli som aj ja pocítila niečo. Niečo zvláštne, akoby som čosi stratila.

O pár hodín mi zazvonil telefón, presne o 14.30 a mi sa druhykrát zrútil svet. Z očí sa mi valili prúdy riek. Hlasivky nevládali pracovať. Pred očami ostala čierna tma.

Postupne som sa preberala a začala si uvedomovať skutočnosť.